Poctivo sme triedili rôzne druhy odpadov, ktoré decká vláčili do školy. Človeku to dávalo dobrý pocit zadosťučinenia, že trochu prispel k vylepšeniu celkového skóre ľudstva. A možno na strednej aj pocit výnimočnosti, ktorá úzko súvisela s prežitím toho tepla, smradu a bordelu.
Na vysokej sme na seba boli pyšní, keď sme vyseparovali fľaše od vína a tie od piva zaniesli do obchodu. Boli sme pyšní, keď sme plastové vrecko odložili a hodili do nádoby na plast. Pýšili sme sa tým, ak sme v obchode vytiahli textilnú tašku namiesto igelitky. Tých vecí, prečo byť pyšný na aktívne preukazovanie úcty životnému prostrediu bolo pár. Bolo dobré o týchto témach aj premýšľať, hovoriť, písať. Bol na to čas a bolo to žiadúce.
Lenže potom sa začal skutočný život. Taký, čo má podobu všednej každodennosti, už akokoľvek krásnej. Ten mladícky zápal pre spravodlivosť a ekológiu sa postupne vytrácal. Možno až dnes som si uvedomila, že človek o životnom prostredí prestal intenzívne rozmýšľať. Že dôležité ekologické témy sa rozmenili na drobné – na hľadanie užitočnej práce, platbu nájomného a pravidelné návštevy na úradoch a u rodičov. Akési vyššie ciele bolo zrazu čoraz ťažšie si dávať, lebo jednoducho neostával čas... Jednoducho: Žijeme, ako vieme a nemáme vždy kapacity premýšľať o tom, či je to správne a či by sa to nedalo aj inak. Napríklad ohľaduplnejšie k prírode.
Dnes som sebakritická a uvedomila som si, čo všetko musím v tomto smere zlepšiť. Začať by som mohla už tento rok. Je január, takže na predsavzatia je programovo ideálny čas. Urobila som si zoznam toho, čo robím a čo by som mala.
Chodím na bicykli do práce. Z práce domov a na jogu. Je to vlastne nepochopiteľné, že celé dni sa presúvame v autách, vysedávame v kancelárii, že radšej napíšeme pohodlne mail než by sme mali vstať a za kolegom zájsť osobne. Je to nepochopiteľné preto, lebo na druhej strane si kupujeme permanentky do fitka, chodíme behať alebo na jogu (Neberte ma vážne, joga, aj beh sú fajn.) Aj preto chodím na bicykli do práce. (Pokiaľ teda nebývam od práce tri ulice pešo.) Lebo ten pohyb ma ráno prebúdza, lebo čerstvý vzduch ma nakopne, lebo je to ekologické, je to lacné a je to rýchle. Niekedy rýchlejšie, ako ísť po meste autom a vyčkávať v každej zápche. Navyše, je to krásne a radostné. Zo sedla bicykla vidím väčší kus sveta, zapájam viac zmyslov a môžem sa usmievať na zamračených ľudí. A to je krásne. Okrem toho, že je to eko-logické. A je to aj logické, keď nemáte auto. :)
Triedim odpad. Za toto som vďačná mojim rodičom, ktorí ma to naučili. Doma sme triedili všetko, takže separovaného odpadu bolo tak veľa, že sme si museli dať vyrobiť špeciálne skrine do chodby, kde sme ten odpad odkladali. Kuka nádobu sme zapĺňali bežným komunálom aj mesiac. Všetko ostatné sa ďalej spracovalo. Robím to dodnes. Zahodiť igelitové vrecko do komunálu mi príde odporné. Už to ani nedokážem urobiť. Jednoducho nemôžem. Ten návyk je samozrejmý ako dýchanie. Ale zvládnuť to môžu aj ľudia, ktorí nemali takých osvietených rodičov. To oni sa môžu stať tými osvietenými, príkladom pre susedov, príkladom pre svoje deti. Nič to nestojí, okrem trošku dlhšieho premýšľania pri odhadzovaní odpadku a nejaké to miesto vyhradeného pre vrecia na triedený zber. Napokon, je jedno, či ešte dnes váhate, zajtra už aj tak budete musieť s triedením začať. Je to otázka času, kým prijaté európske aj slovenské stratégie začnú platiť a vám neostane iné, ako robiť to, čo vám kážu. No nebolo by jednoduchšie začať to robiť už dnes, dobrovoľne a ukázať, že to robíte z vlastnej vôle?
Minimalizujem kozmetiku. Najväčší prelom bol, keď som namiesto sprchového gélu začala používať domácky vyrobené mydlo. Je úžasné. Krásne, voňavé a od výrobcu, ktorého poznám. Nemá žiadny obal, je to čisté prírodné zloženie. Na jeho výrobu nie je použitá žiadna chémia, žiadna chémia neputuje do odtoku, keď sa ním umývam. Ďalšiu kozmetiku minimalizujem postupne. Mám už len jeden krém a jednu vôňu. (Dobre, priznávam, make up ešte mám tiež.) Aj zubná pasta môže byť ekologická. Byť kozmeticky úplný ekologický minimalista, to ma čaká ešte dlhá cesta, ale určite sa to dá. Dnes existuje ekologické všeličo a mnohé z toho vám niekto vyrobí aj na Slovensku. Vy viete, čo to obsahuje, ako to vzniklo a komu ste pomohli rozvíjať sympatický biznis. A to je paráda. Tento bod sa dá aplikovať takmer na všetko. Stále sa máme čo učiť. Takýchto výrobkov pribúda a pevne verím, že aj ďalej bude. Napokon, človeku by nemalo byť jedno, čo si dáva na seba a do seba. A) Je to to, čo ho priamo ovplyvňuje, tak načo si škodiť? B) Načo škodiť prírode, ktorá robí dokonalé veci, načo jej niečo pridávať?
Zhasínam, zatváram, zastavujem to, čo tečie. Aj za toto ďakujem svojim rodičom. To oni ma terorizovali celé roky, aby som zatvárala za sebou dvere, aby nefučalo, aby som zhasínala, keď opúšťam miestnosť a aby som pri sprchovaní zastavila vodu. Boli to hrozné roky, nechcelo sa mi, boli za tým aj hádky. Ale na konci môžem povedať, že som sa naučila niečo užitočné pre život. Minimálne pre úsporu na platbách za energie. Ale aj pre matičku Zem. Takže, áno, je to bolestivá cesta, ale cieľ je v dohľadne.
Používam eko tašky. Som fanúšik gigantickej kabelky, ktorá sa podobá na ruksak. Prečo? Je to praktické a je to praktické. (a vie to byť aj štýlové). Do takejto kabelky napchám aj celkom slušný nákup a nič viac už nepotrebujem. A keď to myslím veľmi vážne, beriem ešte plátenku. Je pekná a cítim sa akoby som žila niekedy v Škandinávii. Aspoň si myslím, že tam ľudia takto chodia.
Tu samozrejme ešte cítim potenciál. Začať si do obchodu nosiť vlastné vrecúška na zeleninu, ovocie, pečivo... Je to výzva, ale vraj už vymysleli niečo kreatívne, čo si viete objednať. A ešte sa to časom aj rozloží. Tak uvidím.
Je toho samozrejme omnoho viac, čo by som mohla. Svoj vizionársky plán formulujem do týchto bodov:
Oblečenie, ktoré sa nosí, nevyhadzuje. Určite by som mohla nakupovať v second handoch. Mám k nim podvedomý odpor, mám pocit, že tie veci smrdia, a že tam nič okrem ligotavých blúzok z osemdesiatych rokov a riflí veľkosti XXL nenájdem, ale predsa by som to mohla skúsiť. Poznám ľudí, ktorí nakupujú iba tam a vyzerajú... lepšie ako ja. A napokon, nie je to tak dávno, čo som nosila len oblečenie po sesterniciach. Lebo bolo nositeľné a lebo neboli peniaze na lepšie. Volali sme to kolobeh vecí v rodine. :)
Nevyhadzovať, opravovať. Nie som žiadny domáci kutil, na to mám predsa frajera. Ale tiež som postupne musela zmeniť postoj z: „Je to pokazené, zahodím to.“ na „Je to pokazené, možno sa to dá nejako opraviť.“ Opäť, je to pôrod. Hlavne dnes, kedy žijeme v dobe, ktorá sa riadi heslom: „Načo sa namáhať, keď si vieš kúpiť nové za päť minút času stráveného na internete?“ Dokonca, keď opraviť je niekedy drahšie ako kúpiť nové (ak váš manžel nie je domáci kutil, ale informatik). Ale áno, aby sme zmenili niečo väčšie, musíme začať malým úsilím a od seba. Veď to poznáte. Čím viac budú ľudia chcieť svoje veci opravovať, tým dostupnejšou sa táto služba stane a bude opäť lacnejšia.
Kupovať menej. Mám panický strach z preplnenej chladničky, z ktorej vypadáva jedlo, v ktorej sa kazí jedlo, lebo bolo príliš vzadu a jednoducho sme naň zabudli. Toto je tiež dedičstvo mojich rodičov, ale tentokrát negatívne. Ak by som bola staršia generácia, môžem povedať, že je to dedičstvo po vojne, kedy ľudia, ktorí ju prežili, mali často panický strach z nedostatku, a keď konečne mali na to a mali čo, snažili sa, aby toho bolo veeeľa. Vždy. Lenže moji rodičia sú podstatne mladšia generácia, a tak za týmto zlým návykom je v skutočnosti niečo iné. Nakupujú, lebo môžu. Lebo na to majú, lebo je všetko dostupné a lebo ich to baví. Je to (zlo)zvyk ako čokoľvek iné. A ako čokoľvek iné sa ho musíme odnaučiť. Aj keď to bolí. Ale áno, naučiť sa nakupovať ekonomicky a ekologicky je nevyhnutné. Jednoducho, nebudeme žiť v blahobyte naveky. A čím skôr to pochopíme a začneme sa podľa toho správať, tým lepšie. A hlavne: vyhadzovať jedlo je hrieeech. Toto mám uložené hlboko vo svojom podvedomí.
Ekologické bývanie. Raz budem veľká a postavím si ekologický dom. Ešte si musím naštudovať, čo to obnáša, ale mám pocit, že by to mohlo byť niečo pre mňa. :)
Je toho množstvo, čo by sme mali do budúcna spraviť, ale je lepšie urobiť aspoň niečo málo dnes. A nečakať, keď nám to aj tak nejako nariadia a nám neostane iné, len sa podriadiť. Byť členkou Zelenej roty je aj dnes istá forma prestíže a úžasnej nezávislej zodpovednosti. Možnosť podieľať sa malými vecami na niečom väčšom – na celkovom zlepšení ľudstva, je napokon veľkou príležitosťou pre všetkých. Aj pre tých, čo žijú svoje všedné a prikrátke životy.
