Vo vlaku s utečencom

Autor: Eva Ježovičová | 18.11.2016 o 9:13 | Karma článku: 11,23 | Prečítané:  5490x

Na ceste smerom z Nemecka si ku mne prisadol chlapec. Vyzeral všedne, v tvári nemal napísané nič špeciálne. Bol pekný, usmieval sa. 

Nemecký študent, povedala som si.

Dali sme sa do reči.

Na jeho nemčine som nespoznala nič zvláštne, aj tak som rozumela len 50 %. Bola som mu vďačná aj za to. Mesto, z ktorého pochádzal, som podľa názvu nepoznala.

Až na tretíkrát, keď už rozhovor prešiel od úvodných fráz k otázkam druhej kategórie, som konečne porozumela názvu mesta. Sýria. Pozrela som sa lepšie, či nájdem niečo zvláštne.

-Tak ty nie si z Nemecka? Hovoríš výborne, nič som si nevšimla, vravela som mu úprimne.

Porozprával mi to. Celý svoj príbeh, bez zbytočných okolkov. Bez otázok navyše.

Ušiel zo Sýrie. Je tam vojna a on nechce zomrieť vo vojne. V Nemecku je už sedem mesiacov.

Prikývla som. Jasné, má to logiku.

Porozprával mi o svojej rodine. Otec profesor univerzity v Damašku. Sestra učiteľka. Brat podnikateľ. Ďalší brat lekár. On inžinier. To všetko bolo.

-Mali sme sa dobre, veľmi dobre, povedal sucho. Bez emócie, akoby to rozprával už tisíckrát predtým. Hoci aj náhodným ľuďom vo vlaku.

-Potom bol môj otec politicky nepohodlný. Moja sestra nemôže učiť. Brat ušiel do Viedne. Druhého zavreli do väzenia, nepočul som o ňom dva roky. Možno už nežije. Ja som ušiel, loďou, pešo, tisíce kilometrov. Neviem, či ešte niekedy uvidím svoju rodinu.

Bolo mi ho ľúto. Nie ľúto ako vám je ľúto tých ľudí, o ktorých sledujete reportáž v televízii po tom, čo im zrazilo dieťa. Bolo mi ho ľúto ako človeka, ktorého poznáte, ktorý pri vás sedí a je vám blízky ako priateľ.

-Neostalo mi nič, povedal sucho.

Pokrčil ramenami. Usmial sa. Bol to porazený úsmev, ale zmierlivý.

-Čo sa dá robiť. Musíme žiť ďalej. Treba sa naučiť nemčinu, nájsť si prácu, jednoducho žiť.

Nebolo veľmi čo dodať. Prikývla som.

Ešte som si spomenula na niečo, čo mi raz povedal kolega z práce. –Nemali by utekať, mali by ostať doma a bojovať. Kto iný to za nich urobí?

Vtedy som s ním súhlasila. Treba bojovať za svoju krajinu, za druhých. Za tých, čo už umreli alebo ešte len umrú. No treba bojovať aj za svoj život.

 Aké je vlastne naše právo o tom rozhodovať? Čo o tom vieme my, čo žijeme v mieri a myslíme si, že je večný?

-Pustíme si film? Otočil sa ku mne chlapec zo Sýrie. –Je to výborný film.

Prikývla som. Podal mi slúchadlo a zapol notebook.

Bol to film o Nemke, ktorá domov rodičom doniesla Palestínčana. Žili v rovnakej krajine, pracovali v rovnakej firme a boli rozdielni s rozdielnymi rodinami a rozdielnymi názormi. Cez všetky peripetie na konci prišiel happy end. Rodiny sa zmierili, mladí sa zobrali. Film sa skončil.

Bol to výborný film. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Čo si o autokamerách myslí polícia a môže ísť video na Facebook?

Autokamery snímajú aj poznávacie značky a tváre ľudí, s videami preto treba narábať opatrne.

DOMOV

Smer opúšťajú nitrianski členovia, nepáčia sa im miestne kšefty

Predseda miestneho klubu je nespokojný.


Už ste čítali?