reklama

5 vecí čo ma naučila práca v samospráve

Bude to pomaly rok, čo robím v samospráve. Známa psychologička to prirovnala k bazénu. Jasné hranice, presne naformulované pravidlá. Voda priezračne čistá, ak sa priebežne čistí. Ale čo to presne znamená v praxi?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Po roku je zo mňa plavec začiatočník, ale učím sa. Spoznala som základné princípy plávania v samosprávnych vodách. Ešte občas zatúžim po nekonečnom oceáne, kde nie je všetko presne nalinajkované, ale aj plavecké dráhy majú svoje čaro. Čo ma za ten rok naučila práca v samospráve? Bude to dlhé a (ne)uveriteľné čítanie o veciach, ktoré každý z nás už aspoň raz zažil.

1. Nič nie je také jednoduché ako sa (z)dá

Uvediem príklad. Pre tých, čo poznajú prácu samosprávy, to nebude nič nové, pre ostatných možno jedna z tých trpko zábavných historiek. Povedzme, že chcete niečo zakúpiť pre potreby samosprávy. Je to tovar, ktorý je potrebné objednať z internetu, zo zahraničnej stránky. Je to maličkosť, stojí povedzme 40 €. Normálny človek by klikol, objednal a mal to doma. Samospráva nie. Samospráva pravdepodobne nikdy v živote niečo podobné nerobila, nie cez internet a už vôbec nie zo zahraničia. Takže pre uľahčenie vecí (nieže by sa to nedalo, ale vy nemáte čas čakať na riešenie pol storočia) nájdete geniálne riešenie: niekto iný objedná vec namiesto vás a vy ju potom prevezmete od neho. Takže vás čaká vytvorenie objednávky, ktorú musí podpísať príslušný vedúci, niekedy aj primátor. Ak sa to týka aj nejakej zmluvy, tú podpisuje aj právnik, ekonóm, prednosta, váš šéf a primátor. Takže niekto, kto je zodpovedný za tvorbu objednávok, urobí objednávku, tú všetci popodpisujú, a niekto zodpovedný za poštu ju pošle danému človeku. Daný človek objednávku prijme, vystaví vám faktúru a tú vám pošle. Faktúru prijme najprv niekto zodpovedný za poštu, posunie ju ekonomickému oddeleniu, ktoré pripraví tzv. plaťák. Tento plaťák opäť všetci podpisujú (medzitým prešiel týždeň) a vy ho napokon odovzdáte ekonomickému oddeleniu, ktoré ho konečne vybaví a peniaze odošle. Takže v tejto fáze má daná osoba peniaze na to, aby mohla kúpiť, čo ste pôvodne chceli kúpiť vy. Túto vec vám zabezpečí, možno budete musieť ešte podpísať nejaké prijatie, že ste naozaj niečo dostali. A potom už len poďakovať a užívať vec. Takto to funguje. Vyzerá to pritiahnuté za vlasy, ale v podstate ide o takmer geniálne byrokratické riešenie – viac vrstiev kontroly by malo zabezpečiť, že žiadny peniaz sa neuleje bokom – ide predsa o verejné financie a každý chápe, že s tými nemožno jednať len tak. Halabala. Takto by mali vedieť všetci o všetkom a na to, že vybavenie veci trvá polstoročie, sme si už všetci zvykli. Jasné, ľudia vonku sa niekedy hnevajú, že to všetko dlho trvá, ale po tomto čítaní možno už nebudú. A to radšej nechcite vedieť, čo sa deje pri objednávkach nad 1000 €, lebo to už ideme do sféry verejného obstarávania a na to aj tak už každý len nadáva.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Alebo ešte jeden zábavný príklad z mojej praxe tesne po nástupe do práce.

Moja mladá nerozvážnosť rozhodla, že je potrebné ísť na konferenciu o fungovaní moderných samspráv, ktorá sa konala v Prahe. Po mesiaci v novej práci, keď nadšenie ešte len dostávalo grády, som bola úplne presvedčená, že získavanie informácií je na prvom mieste a pokiaľ možno informácií od špičkových lídrov v oblasti tvorby politiky miest. Takže som prišla na organizačné oddelenie, ktoré tieto veci zabezpečuje. Pri oznámení, kam chcem ísť, som vyvolala dokonalý rozruch. Prvý problém vznikol už pri vyslovení destinácie. „Praha? To sme tu ešte nemali!“ Trochu som sa zahanbila. Tak fajn, po prvom mesiaci budem za tú rozmarnú. Ale fajn, je to pre dobro veci, pár klebiet znesiem. Druhý problém nastal, keď vysvitlo, že konferenciu treba zaplatiť cez internet a bohužiaľ v českých korunách. Riešili sme to niekoľko dní, kým sme našli riešenie. Musela som získať potvrdenie a program konferencie, takže vďaka printcreenu som toto získala a odovzdala. Potom nasledovalo kolečko podpisov, išlo približne cez piatich ľudí, z ktorých väčšina skutočne zalamovala rukami (niektorí menej, iní viac nápadne). Jedna pani povedala: „Som tu už desať rokov a ešte som nikde nebola.“ (Chcela som sa opýtať, že prečo to neskúsila, ale dobre). Takže som mala podpísané, že môžem ísť a nasledovalo zložité riešenie ako. Kde budem bývať, čo budem jesť, ako tam pôjdem? Ja, v duši ešte študent by som bola povedala stopom, vlakom, autobusom, budem spať u kamošov a jesť...treba jesť?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale na to som nemala žiadne potvrdenia a mama povedala, nech si dám zaplatiť aspoň stravu. Ty brďo – ja niekam chcem ísť a oni sú ešte povinní niečo mi platiť? Tak povedala pani z organizačného. Lenže potom to museli podpisovať ďalšie dve panie, ktoré opäť zalamovali rukami za okienkami a mne bolo ľúto, že tým všetkých iba zaťažujem, hoci ja som chcela len povolenie ísť na konferenciu do Prahy. Už som to dávno oľutovala, ale dali sme sa na cestu tŕnistú, musíme ju prejsť až do konca...

Keď som si myslela, že sa celé trápenie konečne skončilo, prišlo na rad poistenie. „Jasné, moja mamka je poisťováčka, ona ma poistí za lacno.“ „Nie, my máme našu poisťovňu,“ znela odpoveď. Prečo som si ja myslela, že to bude také jednoduché? „Okej, aj naša poisťovňa je fajn,“ odvetila som. Ale to už odo mňa chceli všelijaké údaje a podpis od ďalších trochu ľudí a mne už bolo do plaču, že ja som naozaj nič nechcela, len ísť na tú konferenciu a radšej, keby mi to ani neboli zaplatili... Lenže to sa nedá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Myslím, že tu by sme mohli pokojne skončiť, lebo na ilustráciu by to určite stačilo a tento prvý bod bol aj tak dlhší ako som pôvodne plánovala. Ale myslím, že už chápete, ako veľmi sa na úradoch „nedá“ a prečo sa to nedá. Nemôžu za to tí ľudia za okienkom, ktorým sa nadáva do úradníkov, ale šialená byrokracia, ktorá má chrániť verejné zdroje, no predovšetkým potláča zdravý rozum. Niekedy, nie vždy.

(O tom, aké to bolo, keď som chcela ísť na konferenciu do Bystrice, nabudúce J )

2. Nie úradník je „nedá sa“, ale systém

Ja viem, že váš štve, keď prídete s výborným nápadom na riešenie problémovej komunikácie na vašom sídlisku a úradník, ešte skôr než dopoviete ten vynikajúci nápad, čo vám prišiel na um pri nedeľnom pozeraní správ, už má pre vás čarovnú formulku: „nedá sa“. Nedávno som kolegom kúpila také tričká: „Nemáme, nevieme, nedá sa, úradník s.r.o...“ A dobre sme sa nasmiali (do práce to zatiaľ nenosíme).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lenže ten nepopulárny úradník bohužiaľ už podobný nápad počul tristokrát. Prvý rok pôsobenia (možno aj dva, tri roky, aby som mu nekrivdila, a seba neodsúdila) sa zrejme naozaj snažil, aby lepšie bolo. Všetko chcel vyriešiť, pýtal sa, hľadal riešenia, chodil za kolegami (spomeňte si na predchádzajúce príklady) a neúnavne, veľakrát do noci riešil, ako by sa to dalo. Ale nespočetne veľa krát tiež dostal odpoveď z vyšších miest (a nemyslí sa tým primátor), že sa to nedá, že to skrátka nejde. „Nedá sa“ je vlastne dedičný hriech alebo akási dedičná mutácia, ktorá sa postupne prejaví na každom (česť výnimkám) úradníkovi. Lebo inak sa to nedá. Aj ten najodhodlanejší človek raz otupie pod náporom nedá sa z vyšších miest. To skúšanie mu síce prinesie skúsenosť, no je čoraz ťažšie sprostredkovať túto skúsenosť tým „obyčajným smrteľníkom“, ktorí „nedá sa“ počujú prvýkrát, alebo možno aj druhý, tretí. Je to ťažké, verte mi a je mi to ľúto. Ale odmietanie bolí. Aj nás úradníkov, aj vás. Postupne obrňuje necitom. Viete ako to je: systém je zlý. Ale aby sme vôbec prežili, musíme si naň zvyknúť, začať sa ním riadiť a prestať riešiť to, že je to systém nedokonalý.

3. Neexistuje dobré riešenie pre všetkých

Takže zase čerstvý príklad z praxe. Rieši sa to u nás vo Zvolene, aj u bratov v Bratislave. Ide o otváracie hodiny prevádzok. Vo Zvolene máme dve dlhodobo boľavé krčmové alebo podnikové miesta, ktoré jednoducho určitej skupine občanov nedajú spávať. A to doslova. A títo občania dôsledne žiadali riešenie, aby sa prevádzky zavreli, aby sa zrušili, zakázali, aby sa už nikto na týchto miestach nezabával, lebo zabávajúci sa pijú, sú hluční, nemravní, robia škandály (napríklad aj mediálne), atď. Ide o obytné zóny, kde by sa vlastne ľudia vôbec baviť nemali, lebo tam sú pracujúci a tí chcú po večeroch spať a nie počúvať adolescentné výkriky. Tak poslanci nastavili otváracie hodiny do desiatej večer, v lete piatky a soboty do jedenástej. Lenže, nie pre tieto dve problémové prevádzky, ale pre všetkých. No ešte je tu úrad prokurátora a ten povedal, že nejaké výnimky sú nelegálne, a že má byť pravidlo jednotné. Tak dobre, otváracie časy sme nastavili a daní občania mohli zase konečne spávať. Prešlo azda niekoľko dní a už sme mali na stole sťažnosti. Ozvali sa pochopiteľne prevádzkari, ktorých sa obmedzenie dotklo a spoločenskejší občania, ktorým zrazu zábava chýbala. Jedným sme zrušili spoločenský život a druhým živobytie. No prosím. A čo teraz, patová situácia. Prokurátor nám povedal, že výnimky neplatia a zrazu nám iný hovoril, že obmedzujeme podnikania. Áno, obmedzujeme, to je pravda a to sa nesmie. Lenže ak by sme nechali všetko ako predtým, obmedzujeme právo občana na pokojný spánok. (Nieže by niečo také oficiálne existovalo, ale čosi podobné by sme našli). Takže hor sa hľadať šalamúnske riešenie, ktoré vyhovuje obom stranám, a ktoré schvaľuje úrad prokurátora. (Teraz by niekto povedal, že treba nechať rozhodnúť občanov, haha). Keby sme boli jediní, tak máme očividný problém len my. Ale je to globálny problém. Jasné, riešenie by bolo nepovoliť prevádzky podobného typu v obytných zónach a ponechať dlhšie otváracie hodiny len v centre mesta, kde má spoločenský život svoje miesto. Do budúcna by sa to určite dalo, ale čo s tými prevádzkami, čo existujú? Zrušíte ich? A poskytnete im náhradný priestor na rovnakej úrovni ako bol ten, do ktorého investovali a ktorý si urobili dávno dávno podľa svojich predstáv? Možno prídete na nejaký nápad a ak áno, sem s ním. Určite napíšte aj Bratislavčanom, lebo tí sa boria s podobnými otáznikmi, akurát že s ešte absurdnejšími – či nechať otváracie hodiny v centre mesta do desiatej. Jasné, urobte to a zrušte všetko. Podnikanie, život v meste, turizmus, atď. Nech sa páči. Je to napokon jedno, lebo ideálne riešenie neexistuje. Niekedy áno, ale nie vždy.

4. Nečakajte, že vás pochvália

Mestský úrad je miesto, ktoré každý podvedome nenávidí. Je to protivné miesto odporné už na pohľad (väčšinou je to dané nemožnosťou investovať do priestoru úradu) a plné nepriateľských „nedajsov“. Tak je to, tak to bolo a tak to bude. Preto tam radšej ani nejdete, ak nemusíte, a ak musíte, už idete vopred „nasraní“. Áno, aj ja som taká bola. Neznášala som to škaredé miesto, myslím, že dokonca som sa tam bála chodiť.

Miesto, kde sa v súčasnosti odohrávajú zasadnutia mestského zastupiteľstva je úplne najhoršie na svete. Stačí vám päť minút a už máte migrénu, depresiu a šeroslepotu a to ešte poslanci ani nezačali nič riešiť. Takže ja vlastne chápem, že na zastupiteľstvá nik nechodí (teda okrem toho, že v čase ich diania sú všetci normálni ľudia v práci). Ani ja by som tam nechodila, a to si myslím, že sa celkom občiansky angažujem aj bez toho, aby som robila na mestskom úrade. Ale druhá vec je ten predsudok. Všetko, čo urobí úrad, je skrátka zlé, stupídne alebo minimálne nedokonalé, s nejakou zásadnou chybou, alebo niečím, čo nemyslí na určitú cieľovú skupinu. Takže opäť príklad. Keď sa menilo vedenie mesta, ľudia veľa šomrali, že v meste sa nič nedeje. Hoci to nebola celkom pravda, ľudia to budú tvrdiť, až kým sa im kultúra nepostaví pred nos a nepovie: haló, som tu, vezmi si ma. Takže nové vedenie to pomerne rýchlo pochopilo, čo ľuďom tak dlho chýbalo a začalo robiť viac podujatí na námestí, na mieste, na ktoré chodí každý. Dokonca sme oživili jeden mŕtvy verejný priestor a urobili tam oddychovú zónu, kde sa počas leta konali komunitné podujatia. A ľudia si to všimli. Začali sme o tom viac písať, rozbehli sme Facebook, noviny, aplikáciu, všade sme písali, čo všetko sa deje. Bolo to naozaj všade. A jedného pekného dňa som stretla známeho, mimoriadne kultúrne činného človeka, ktorý mi hovorí: „Máme pocit, že tej kultúry je veľa.“ Chápala som, prikývla. Budeme sa snažiť písať aj o inom. Ľudí vlastne aj tak viac zaujímajú chodníky než nejaká zbytočná kultúra. Možno už naozaj robíme priveľa... Prisámbohu, o deň na to som stretla iného známeho a ten mi hovorí: „Vedenie mesta pred voľbami sľubovalo nejaké oživenie mesta, ale veď sa nič nedeje.“ Cítila som sa ako schizofrenik. Tak deje alebo nedeje sa niečo? A čo je to niečo? Pre koho má byť to niečo? Mala som pocit podobný osvieteniu. Nie je, ale v žiadnom prípade nie je možné uspokojiť všetkých. Je potrebné mať jednu víziu, jedno presvedčenie a za tým si ísť. Počúvať, jasné, čo hovoria hlasy, ale robiť všetko pre to, čo si myslíme, že je správne. Takýchto príkladov je nekonečno. V samospráve nemôžete čakať, že vás niekto pochváli, aj keby ste urobili tú najlepšiu vec na svete. Vždy, ale totálne že vždy sa nájde aspoň jeden človek, ktorý vám povie, že ste to urobili zle. Takí sme už my, ľudia. Treba sa s tým zmieriť a veriť, že ešte vždy robíte správnu vec. Urobiť pre ňu všetko a počkať, čo povedia sudcovia.

5. Aj samospráva je miesto, kde sa robí politika

Nikdy som nemala rada politiku. Nikdy som jej nerozumela. Možno preto som ju nemala rada, že som jej nerozumela, alebo som jej nerozumela preto, lebo som ju nemala rada. Neviem. To je jedno. Nemohla by som robiť nič v blízkosti veľkej politiky, lebo sa pripájam k Banášovi, ktorý politiku prirovnáva k žumpe. (Idioti v politike ak by ste si chceli naštudovať). Takže som skončila, apropo začala v samospráve. Lebo mesto je malé, všetci sa tam poznajú a všetci predsa robia pre to, aby dobre bolo...nie? Samospráva nie je miesto pre politiku, lebo keď sa niekto snaží bojovať na takom malom piesočku, vyzerá to smiešne. Dobre predsa každý vie, že pri práci v samospráve vaša sláva siaha max. po hranice vášho mesta.

Ale je to naopak. Tu sa ukazuje, ako veľmi som neporozumela politike. Politika je jedna zo základných ľudských čŕt. Je to prosto niečo, čo vychádza z ľudskej prirodzenosti, aj keď ide o absolútne (aspoň pre mňa) neprirodzený konštrukt. Politika vychádza z ľudského ega, jeho malosti (alebo „veľkosti“), z túžby po uznaní (štvrtá priečka v Maslowovej pyramíde potrieb) , z túžby po úspechu a moci. To všetko je ľudské. Chcete byť dôležitý, videný, uznávaný, chcete byť niekým. Áno, to je ľudské. Lenže ľudské by mali byť aj ďalšie veci: napr. sebareflexia, schopnosť počúvať a prijímať iných, schopnosť spolupracovať a dokázať sa spojiť pre dobrú vec. To všetko dokonalo patrí k profilu komunálneho politika. Aspoň teoreticky. Lenže v tomto bode sa končí ľudskosť a začína politika: politika je o tzv. hodnotách a o straníckych hlasoch. Strany sa tvária, že uznávajú nejaké hodnoty, ale väčšinou uznávajú predovšetkým samých seba, svojho vodcu a svoj mandát. Lenže strany vedia pomenovať tieto hodnoty, na tie sa odvolávajú („veď preto nás zvolili voliči“) a týmito sa obháňajú, ak práve obhajujú niečo, čo sa vylučuje so zdravým rozumom. Lebo hrdosť, príslušnosť, lojálnosť.. Atď. Oukej, vitajte späť v minulom storočí, lebo ono sa aj tak veľa nezmenilo. A tzv. nezávislosť je skutočne nevídaný jav, pretože aj u nás sa ukázalo, že ten kto je nezávislý, je akurát tak väčmi závistlivý a robí všetko pre to, aby sa jeho maličkosti darilo viac než tým druhým a aby bolo jeho meno častejšie v novinách a jeho tvár častejšie v telke, lebo aj o štyri roky chce mať dostatok hlasov a ľudia aj tak volia, len mená, ktoré počuli v telke. A takto to funguje. Spolupráca sa mení na zbierku hlasov, hon na voličov a na médiá, niekedy je to one man show, niekedy two men show, ale hlavne treba veľa hovoriť o ničom, nikoho iného nepustiť k slovu a v žiadnom prípade neuznať aj jeho nápad, no a dôležité je čo najviac kydať na vopred zvoleného protivníka. A toto je politika, vážení. Ono je naozaj ťažké odlíšiť populizmus od skutočnej práce a možno je to aj nemožné, ak ste normálny človek, nemáte čas chodiť na nejaké zasadnutia, lebo ste v práci, nemáte čas pozerať správy, lebo kúpete deti a nemáte čas debatovať s autoritami či samotnými poslancami, takže je normálne, že máte pocit, že ten kto najviac hovorí aj najviac robí. Lenže takto tiež podporujete tú odpornú politiku, bez ktorej nevieme žiť, a pre ktorú sa potom na konci vždy čudujeme, koho sme to vlastne zvolili, keď nič neurobil. Prepáčte, nechala som sa uniesť, už som vlastne nehovorila celkom o samospráve, ale platí jedno... Samospráva je štát v malom. Ak pochopíte, ako to funguje v samospráve, pochopíte, ako funguje štát a pravdepodobne pochopíte, ako funguje svet. Možno budete obohatený týmto poznaním, možno znechutený. Jediný spôsob, ako to zmeniť, je skutočne sa zaujímať a počúvať názory rôznych ľudí, ktorých považujete za múdrych. Je to náročné, bolí to, berie to čas. Ak to nechcete, ak nechcete čítať, počúvať, rozmýšľať, je to v poriadku, ale potom sa nečudujte, čo sa tu deje. Dezilúzia. Znechutenie. Prichádza po všetkom, čo bolo alebo predtým, ako príde niečo nové. Poznanie vždy bolí, ale je obohacujúce.

(Niekedy prinesie aj nekonečne dlhý blog. Ak ste ho dočítali, ste fakt dobrý a asi vás tá samospráva naozaj zajíma. Ak pracujete v samospráve, tak sa vám ospravedlňujem. Neberte vážne, čo píšem, veď ja som len úradník. :) )

Eva Ježovičová

Eva Ježovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  84
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som, kto som, píšem, keď nemôžem hovoriť a hovorím, keď nemám pero.O joge, meditácii, cestovaní a myslení píšem aj tu:www.perfectlimperfect.com Zoznam autorových rubrík:  Meditácia a jógaKvázy prózaNa cestáchAktuálne témyVidené a počutéKvázy poéziaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu