Po Sodome Katarzia

Autor: Eva Ježovičová | 18.1.2015 o 12:05 | (upravené 18.1.2015 o 15:29) Karma článku: 4,32 | Prečítané:  1176x

Moja kamarátka konečne vydala CD-čko. Hrá na gitaru a spieva štipľavé texty, pri ktorých sa človek mimovoľne smeje. Je schizofrenička-optimistitka aj žurnalistka, ktorá pohŕda Smotánkou. Ironizuje slávu, romantické sladkosti v hudobných prebaloch, vzťahové peripetie, aj svoje pôvodné povolanie. Väčšina publika ju prirovnáva ku Katarzii.

Iná kamarátka CD-čko ešte nemá. Študuje kompozíciu a komponuje štúdie. Sú to náročné a citlivé exkurzy do duše jednej ženy. Polomský etnofolk si vymyslela ako pojem, keď hľadala niečo, čo by vystihovalo (jej) podstatu.

Mirka spieva s Xindlom, lebo ona je folkáčka a on hip-hop folkáč. A majú spolu pesničku. Asi ste ju ešte nepočuli.

Katka zase píše básne, čo sa nespievajú ľahko. Obzvlášť v ponurom bratislavskom klube, kde rozprávať publiku historky z dedkovho dvora plného sliepok pripomína vysielanie správ z druhej strany vesmíru.  

Obe kamarátky sa na seba hudbou nepodobajú. No jedno ich spája.

Aj Katka je Katarzia.

Mirkino prirovnávanie vraj nedávno dosiahlo svoj vrchol. Na niektorom z koncertov jej povedali, že napísala pesničku o Katarzii. Pesnička sa volá Sodoma. Spievala ju náhodou  aj Katarzinej mame a nie je isté, či sa jej páčila. Čo však isté je, že Sodoma vznikla dávno predtým, než sa Katarzia vôbec objavila na scéne.

Ani Mirka ani Katka Katarzia byť nechcú. A čo je horšie, oni Katarzia nie sú. Ani keby chceli.

A tak rozmýšľam, v čom je zásadná pointa tejto historky.

Slovenský hudobný trh evidentne prežil katarziu. Tá natoľko reštartovala scénu, že ad hoc premazala pomalé kroky doteraz neznámych hudobníkov na výslnie.

Ktokoľvek ďalší s gitarou a jedným hlasom príde, bude Katarzia. Ako sa vymaniť z tohto zakliatia?

Nijako. Nedá sa.

A prečo by sa malo?

To, že ľuďom pomáha spoznať neznáme a nové prostredníctvom známeho a starého, je psychologický fakt. A to, že niekto príde skôr a niekto neskôr a tí neskôr sú potom porovnávaní s tými skôr, s tým asi tiež nič neurobíme. (Teraz mi to spontánne pripomenulo môj starší blog.)

Dôležité je, že ako umelec niečo tvoríte, lebo máte potrebu niečo povedať. Ľudia to počujú, niektorí vám najprv nerozumejú a porovnávajú vás s tým, čomu rozumejú. Ak sa im zapáčite, ponoria sa do vás hlbšie. A porovnávať prestanú.

Každý si nájde svoje publikum. Aj keby bolo o rozlohe jedného malého klubu.

Chce to však čas. A veľa ukazovania sa, veľa rozhovorov a veľa správnych frekvencií.

Napokon, po Katarzii vždy prichádza niečo nové.  Tak ako po Sodome. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Čo si o autokamerách myslí polícia a môže ísť video na Facebook?

Autokamery snímajú aj poznávacie značky a tváre ľudí, s videami preto treba narábať opatrne.

DOMOV

Smer opúšťajú nitrianski členovia, nepáčia sa im kšefty

Predseda miestneho klubu je nespokojný.


Už ste čítali?