Ja tú prozreteľnosť vlastne tak často neskúšam. Nie som homo riskus, aj keď jemný záchvev adrenalínu mám niekedy rada. Najhoršie sú však rozhodnutia, ktoré plynú zo zaváhania. Neistotu treba počúvnuť a preventívne hrať podľa pravidiel.
V momentoch, keď sa vám už i tak nedarí (v duchu hesla: na chudáka aj hajzel spadne), ten osud naozaj netreba preverovať. Šachová partia je v takom prípade vopred prehraná a vám hrozí potupný mat.
Ako keď nestíhate a bežíte na autobus. V hlave je jediná myšlienka – čo som to ešte zabudla? V nohách svalovka a pred vami ešte kilometre k vytúženému cieľu. Vtedy vám to napadne – vezmem si autobus. Spásonosná myšlienka, ktorá vám práve skrsla v hlave by bola celkom logickým riešením situácie, a ona aj je. Až následná chybná dedukcia plynúca z nefungujúceho rozhodovacieho aparátu vás povedie k chybám - a za tie sa platí. Autobus ste už zabudli používať - to áno, ale ešte si mätne pamätáte, že si treba kúpiť lístok.
Tušíte, že to šlo cez kartu, ktorú práve držíte v ruke a ešte vám vedomie kdesi vzadu potichučky hovorí, že márna snaha, že karta je aj tak prázdna a vy by ste si pekne mali kúpiť lístok. Ale sú to len tri minúty, len dve zastávky a vy už aj tak nestíhate. Navyše, je štvrtok večer, kto by teraz chodil po autobusoch a kontroloval lístky? Stojíte pred dverami autobusu, idete si lístok predsalen kúpiť, ale pred vami je ešte toľko ľudí, nuž tak čo, nastúpite bez lístka, jediným priložením karty si overíte to, čo už dávno viete - je neplatná.
Dvere sa zavrú, nevadí, vzduch je čistý, len slečna vľavo v červenom kabáte na vás skúmavo pozerá. Určite to nie je revízorka - revízorky predsa chodia v čiernom. Tak sa spokojne veziete a hlavou ste už v autobuse do Bratislavy.
Vtom to príde od chrbta, celkom nečakane - pekný podraz: „Dobrý večer, kontrola cestovných lístkov...“
Je to ona, žena v čiernom a má vás. Ste nahraní. Úplne porazení, potupná a zbytočná porážka bez boja. Skúsili ste šťastie a okašľalo vás – teraz v kúte škodoradostne cerí zuby a vysmieva sa vám. Zabudli ste, že na niečo nehmotné a abstraktné sa totižto len ťažko spolieha.
Pani revízorka sa teší zo svojho úlovku (bude mať za mňa prémie?), ja zatiaľ smutne čakám, kým mi vypíše pokutu a modlím sa, aby ma príliš nezdržala.
Vystupujem z autobusu s prísľubom, že sa poučím. Lístok som si nekúpila len dva razy. Naposledy v Poľsku v nedeľu o siedmej ráno. Vtedy ma to stálo 139 zlotych, dnes to mám za dvadsať euro. Ako pre mňa. Nepoučiteľnú nešťastníčku.
Chlapec na sedadle autobusu sa na mňa ešte pred vystúpením súcitne usmeje: „Keby si bola Rómka, máš to zadarmo. Minule jedného takto chytili a neplatil nič.“ Jeho rasisticky ladená dedukcia je mojím poučením o rovnoprávnosti: šťastie si podľa farieb nevyberá – kašle na všetkých nepoctivých rovnako.