V Lede som bola na výbornom európskom pobyte organizácie Peace Revolution. Ľudkovia, ktorí šíria do sveta posolstvo o tom, že byť šťastný je v živote vlastne tá najjednoduchšia vec. Stačí meditovať. Stačí pochopiť. Stačí byť sám so sebou a sám sebou. Robia to dobre, držím im palce.
Posledný deň, tuším stredu, som išla na kameru rozprávať o tom, ako sa mi celých päť dní meditovania páčilo. Video nájdete tu, aj keď žiadne hlasy tam zatiaľ nepočuť.
Potom sme s Miguelom, ktorý mal celý ten čas na starosti prípravu vizuálu, našli spoločnú reč. Vyrazili sme na misiu do ulíc malého mŕtveho mesta, kde okrem kráv, kôz, psov, mačiek, koní a oslov, ako sa nám zdalo, nežilo nič. Široké ulice orámované luxusnými tehlovými domami zívali prázdnotou a podnecovali k bláznovstvám. Tu sa odfotiť v cudzej záhrade pri soche geparda, tu pri značke Pozor kravy, tu podebatiť s okatými kozami, ktoré sa potešili novej spoločnosti. Pomedzi to pozerať ľuďom do okien a zistiť, či tam vôbec nejakí žijú a či už dovečerali. „Možno je to mesto duchov,“ poznamenal jeden z nás. Neskôr sme usúdili, že pôjde len o vzdialenejšie predmestie Bruselu.
Vkladali sme obyvateľom do schránok odkazy a zbierali čudné plody stromov. Miguel je dokumentarista a teraz pracuje na svojom piatom filme o mníchovi Pasurovi Dhantamanovi. Blázon primeraný svojmu povolaniu. Odovzdaný tomu, čo robí.
Hovoril mi o svojich filmoch. Ten náš, ktorý sme nevedome začali točiť, sa voľne inšpiroval hororovými paródiami Scary movie, romantickou konverzačkou alá Before sunrise alebo ktoroukoľvek dialogickou prestrelkou na štýl Woodyho Allena.
V uliciach mŕtvych miest sa dá živo hovoriť o všetkom.
Mestečko Lede vyzeralo ako posledná zastávka pred koncom sveta. Posledný dom a ďalej už nič, iba pole. Všetko v zajatí zelene, zem, ktorá nasiakla daždivú sivú, aby ju premenila na fascinujúcu farbu života.
V tichosti ulíc sa rozliehal iba náš netlmený smiech. Jedno auto prefrčalo okolo a šofér na nás škaredo zazrel. Mestská stráž v prestrojení?
Kdesi v centre, ktoré pripomínalo parkovisko, sme narazili na tabuľku: psychiatrická liečebňa. „Aké príznačné, konečne doma,“ chichúňali sme sa ako malé deti.
Opodiaľ sa nám otvorila brána do veľkého parku. Stmievalo sa už a vysokánske stromy vytvárali alej tieňov. Nechali sme sa viesť smerom, ktorým nás unášal vietor, až sme narazili na zrúcaninu domu. Aký by to bol film, keby sme nevošli dnu? Preliezli sme jedny dvere, napoly zrúcané a zasypané a obzerali si priestory kedysi živého miesta. Už sme chceli odísť, keď som zamierila na druhú stranu domu. Vtedy mi svitlo. Nebol to dom, ale zámok. Palác, kaštieľ alebo kláštor, zo zrúcaniny to bolo ťažko určiť a informácie sme nemali žiadne. Mohlo to byť čokoľvek, no minulosť tohto miesta odišla s majiteľmi, pochoval ju čas. Rozmery opusteného zámku boli ohlušujúce, takže sme len chodili a snívali s otvorenými očami, cvakali foťákom a do pamätí si ukladali poznámky k filmovým scénam. Mohol by to byť aj hudobný videoklip. Žena v ľahkých šatách chodí pomedzi ruiny. Prší. Niečo na štýl Evanescence alebo takých tých kapiel. „Vždy som chcela točiť videoklipy,“ šeptám Miguelovi. „Ja videoklipy točím,“ odvetil on.
Potom niekde pri jazierku, o ktorom Miguel celý čas básnil, nastala podobná situácia. Ja: „Vždy som chcela napísať knihu.“ (Na tému naivných detských snov)
On: „Ja som napísal knihu,“ Mohla som sa trochu nahnevať, lebo, poznáte to: „Sú veci, ktoré by ste chceli robiť a sú ľudia, ktorí ich robia.“
Stáli sme v mokrej tráve a sledovali kačice. Ešte som si stihla spomenúť na kačice z Central parku, ktoré má rád Holden Caulfield. Vždy ho trápi, kam sa v zime podejú. Kam sa v zime podejú?
Park bol celkom mĺkvy a Lede sa rozplývalo v súmraku. Pracovne sme náš film nazvali Before dawn. (Twilight bol už obsadený.) Ešte ho nikto nenatočil, ale kulisy už by sme mali.
