Verejne prospešný - v súkromí neprospešný

Autor: Eva Ježovičová | 16.7.2013 o 18:57 | Karma článku: 7,48 | Prečítané:  536x

Keď opúšťate Slovensko, z nejakého dôvodu vás vaša cesta zväčša privedie na bratislavskú stanicu. Alebo letisko. To je jedno.  Skrátka do toho bodu, v ktorom sa odpojíte od krajiny, ktorú poznáte, od jej ľudí a ich zvykov a napojíte sa na trochu iný alebo celkom iný svet. Takéto chvíľky bývajú všelijaké – najčastejšie sentimentálne a emotívne a asi len málokedy si poviete: Dobre, že už idem odtiaľto preč.

Môj odchod z Bratislavy prebiehal v tempe nedeľného rána, kedy bolo potrebné prekonať nevyhnutnú vzdialenosť medzi bratislavskou Autobusovou stanicou na Mlynských Nivách a bratislavskou Hlavnou stanicou. (Áno, ešte vždy rozum zastáva nad faktom, že tieto dve spomenuté nestoja svorne jedna vedľa druhej ako v každom normálnom meste, ale naopak, každodenne sa od seba vzďaľujú – kilometrami  a premávkou.)

Nedeľná Bratislava bola špecifická – zívala únavou sobotňajšej noci a spokojne odfukovala pokojom nedele. Cez okno električky som sledovala ubiehajúce ulice, okná, cesty a bilboardy nášho hrdého hlavného mesta, s ktorým som sa už dávnejšie zmierila. Napokon, všetko sa mení k lepšiemu – aj centrum nášho slovenského vesmíru.

Emocionálna časť mozgu práve začínala vyplavovať vyššie spomínané pocity sentimentu, ale trvalo to len malý okamih. Vtedy som sa bližšie prizrela svojmu spolujazdcovi na sedadle oproti.

Čudná malá postavička chlapíka sedela s nohami naširoko rozkročenými, zrejme hľadajúc rovnováhu. Tričko s malým vreckom vpredu nerovnomerne zastrčené do vysoko natiahnutých kraťasov tesne obopínajúcich guľaté bruško. Čapatá tvárička, ku ktorej sa naťahovali rúčky ako dve lanká, v strede pevne zadržiavajúce skorý ranný pokrm – asi kebap v žemli. Ujo si s chuťou odhrýzal z raňajok a všade naokolo rozsýpal omrvinky a zvyšky – zrejme pre vtáčiky. To ma zaujalo. Natoľko, až som sa pristihla, že ho takmer celú cestu sledujem. Vždy, keď som nasilu odvrátila zrak, objekt môjho záujmu sa mi znova prihovoril mľaskaním a hlasným prežúvaním. (Bola nedeľa ráno, vzduch bol ešte citlivý na podozrivé zvuky.) Môj záujem sa menil s pribúdajúcimi omrvinkami na zlosť. Zlosť na všetkých, ktorí po sebe v električkách, autobusoch, vlakoch, na zastávkach, v kinách a všade možne inde zanechávajú takéto fast foodové stopy.

Potom ujo akt konzumu dokonal, elegantne si odpil z limonády, gustiózne poutieral kútiky a fľašu zastrčil za sedadlo. Bola som tam len ja a on, jeho prirodzená ľahostajnosť a moje pobúrenie.

 

Kým som stihla otvoriť ústa, ujo už vstával a nechal moje rozhorčenie za dverami električky. Niesla som si ho na vlakovú stanicu, a keď som sedela na lavičke perónu č. 1, zaujal ma pre zmenu pupkatý pán s čapatou tvárou a reflexnou vestou VPP-čkárov. Práve zametal a bral smeti zo zeme a lavičiek. Bol to môj hrdina z električky, môj starý známy kráľ konzumu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.


Už ste čítali?