Nenechajte sa dobehnúť hanbou

Autor: Eva Ježovičová | 3.3.2013 o 12:44 | (upravené 3.3.2013 o 12:57) Karma článku: 5,53 | Prečítané:  444x

Nedeľa, slnečný deň ako stvorený pre dopoludňajší jogging. Opúšťam domov a štartujem na pomyselnej čiare, ktorou je moja brána. Zem vyzerá akoby mala kiahne – kde-tu ešte stopy po zime, čo sa končí. Pôda je ťažká, mokrá a páchne. Zima si so sebou zobrala príťažlivý odev, takže na jar sa zem budí obnažená ako decko, čo sa práve narodilo. Zima si so sebou odnáša každoročne aj krásu, ale je to slepá krása – maska, ktorá len slúžila na zakrytie špiny.

 

Tak som tu a bežím. Zo všetkých strán ma vábia kopce – snehovobiela Krížna, Poštárka, vrch s Pustým hradom,... Neviem si vybrať, na ktorý z nich by som vybehla, takže len pomätene pobehujem v kotline medzi nimi. Obloha vysoko má hlbokú modrú a slnko začína obedovať. Človek by povedal, že podmienky sú ideálne, ale čosi tu nehrá. Všimnem si pohľadov okoloidúcich - pred sebou tlačia psy, kočíky a starosti , ale sú aj takí, čo sú nad to všetko povznesení. Chvíľami nikto nikde, vzápätí všetci všade. Svojím zrýchleným tempom ich míňam, ak šomrú, nepočujem – v ušiach mi hrá hudba. Dobieham, predbieham a obieham ich, badám ten odpor.

Som vytrhnutá z kontextu, no začínam to chápať – som narušiteľ nedeľného poriadku, som rebel bojujúci proti pomalosti, som anarchista. Drzáň, čo nemá súdnosť. Mojím kostolom je ulica, namiesto kuchyne vládnem šírim priestorom. Prajem si, aby som bola neviditeľná a nie nahá, ako tá zem. Prajem si, aby som mala aspoň bicykel – bicykel pohľadom uniká, povyšuje sa nad nich. Ale takto som len malý prízemný červ, čo sa plazí pomedzi vyvolených, starších, rozumnejších, usporiadanejších. Jediný pár bežcov, čo stretnem, v porovnaní so mnou dokonale zapadá do tohto celku – priliehavé joggingové oblečenie, čierne okuliare, tempo primerané veku aj vážnosti situácie.

Kým mne sa leje z čela pot, tí dvaja sa jemne krútia v konverzačnom víre. Kým ja sa brodím snehom, ostatní sa pristavujú pri lavičkách a smejú sa vtipom.

Pomaličky dobieham domov. Na šnúru vešiam mokré oblečenie a vytriasam z neho nechuť, zlú náladu a melanchóliu. Nedobehli ma.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.


Už ste čítali?