reklama

Všetky sme tučné a máme malé prsia. Alebo veľké. To je jedno.

Pamätám si, ako som bezmocne stála pred zrkadlom. Pätnásťročná. Na sebe už desiate šaty a na tvári stále ten istý výraz. Nespokojnosť. Vyberala som si garderóbu na najväčšiu udalosť základnej školy. Vyberala som si ju už niekoľko týždňov. Neviete si predstaviť rozčúlenie mojej mamy. A bezmocnosť, to tiež.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

„Tak si tam dáš vypchávky, no?“ vykríkla v predposmrtnom kŕči, keď vám už je všetko jedno a viete, že nič dostupné, čo existuje, vašej dcére a jej kamarátom komplexom nepomôže.

Ešte raz som sa ponakláňala. Pootáčala a ponahýňala. Nič, žiadne obliny medzičasom nenarástli ani nezačali zvodne vykúkať z výstrihu. Naposledy som si vzdychla a podala šaty predavačke.

„Nie, ďakujem.“

Predavačka pozrela na mňa, na mamu, kútikom oka som videla, ako mama krčí plecami.

Malo to svoju výhodu. Napokon som jedny šaty našla a hoci boli šialene drahé, mama, celá rada, že som konečne s niečím spokojná, vytasila peňaženku z kabelky a poslušne zaplatila. Mala som pätnásť a nevyhrala som venčekový tanec. Dostala som množstvo komplimentov, no ďalších päť rokov som si myslela, že venčekové tance vyhrávajú len tie najkrajšie. Dnes, keď si znova pozerám prachom zapadnutú videokazetu, vidím, že najviac venčekov si odniesli tie najpapuľnatejšie. Tie, čo sa kamarátili s chlapcami, lebo nemali strach s nimi prehovoriť. Tie, čo mali prvý cucflek v dvanástich. Tie, ktorých smiech mal najviac decibelov...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O pár rokov neskôr stojím pred iným zrkadlom. Na vešiaku už desiatky odskúšaných šiat. Na tvári ten istý výraz. Tentokrát tu nie je mama a moju nespokojnosť zdieľam len s kolegyňou v zrkadle. Poznáme sa aj keď by sme to najradšej popreli - tá v zrkadle je totiž trochu neforemná. Čosi má väčšie a čosi menšie. Kašlem na ňu, odchádzam.

Pri východe zbadám niečo malé čierne. Má to strapce a šialene hlboký výstrih – beriem! V kabínke sa nakláňam, otáčam, zohýňam – obliny stále nenarástli, akurát záujem sa preorientoval inam. Komplexy nemiznú, len sa transformujú a putujú telom donekonečna. To je jasné, keď zakaždým začínajú v riadiacej veži.

Eva Ježovičová

Eva Ježovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  84
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som, kto som, píšem, keď nemôžem hovoriť a hovorím, keď nemám pero.O joge, meditácii, cestovaní a myslení píšem aj tu:www.perfectlimperfect.com Zoznam autorových rubrík:  Meditácia a jógaKvázy prózaNa cestáchAktuálne témyVidené a počutéKvázy poéziaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu