Tento rok je zase o čosi ťažšie dostať sa po prašnej ceste k vytúženému cieľu. Cesta, čo k nemu vedie, je úzka a plná nedočkavých šoférov. Niektorí z návštevníkov čakanie v zápche vzdávajú a auto parkujú na jednej z lúk. Veď od hlavnej cesty k Starej hore je to iba kúsok. Tohtoročné vinobranie sprevádza ďalšia novinka: pred vstupom zaplatíte parkovné a vstupné. Nie ste už viac náhodným návštevníkom, ste niekým, kto platí a očakáva služby. Hoci počas roka zíva Stará hora prázdnotou a spĺňa hlavne účel chatovej osady, teraz praská vo švíkoch. Už z diaľky sa ozýva hudbou a hurhajom a my vieme, že sme tu dobre. Na ruke máme ružový náramok a môžeme vstúpiť. Okamžite sa začína lov, ktorému predchádza celý proces hľadania, sliedenia a rozhodovania: treba zistiť, kde majú najlepší burčiak, kde najlepší guláš, ktorá štrúdľa je naozaj domáca, a ktorá pečená kačka najprepečenejšia. Niekde si treba vystáť rad, ale čím dlhší, tým lepšie. Ak rad chýba, niečo nie je v poriadku a treba nazrieť pod pokrievku, či sa guláš náhodou už neminul.
Tento rok je otvorených 29 pivníc a každá ponúka približne rovnaké menu. Víno a burčiak nikde nechýba, nájdete biely, červený aj ružový. Je ešte len tesne po obede, takže väčšina osadenstva zatiaľ zvláda všetky bežné úkony. Spievajú zatiaľ len speváci a členovia folklórnych súborov, ktorí sa striedajú na malom pódiu. Okolo štvrtej atmosféra hustne. Počuť čoraz viac spevu a smiechu. Kultúrny program je vo svojej druhej polovici, práve dotancoval SĽUK a celý súbor žne standing ovation (alebo to len ľudia vstávajú na odchod?) Jedna z tanečníc sa zhostila moderovania, lebo moderovaním poverený Lukáš Latinák sa ešte nedostavil. „Máme dve alternatívy: buď stále čaká v zápche alebo sa po ceste zastavil v nejakej pivničke...Ak ho prosím stretnete, pošlite ho do zákulisia, prosím.“ Väčšina publika sa s úsmevom pridáva k alternatíve č.2. Všetci dobre vedia, že nie je ľahké odolať vábeniu zo všetkých strán. Lukáš síce neprichádza, zato prichádzajú detské a dospelé folklórne súbory a na pódiu rozohrajú celú folklórnu prehliadku. Na tráve sa sedí dobre a večer pomaly vchádza bránami osady. Slnko sa lúči s teplým jesenným dňom a mizne za kopcom. Ťahá za sebou vlečku oranžovej. Deň sa však zďaleka nekončí. O šiestej má prísť Kristína, ťahák celého programu. Nám bohužiaľ nie je súdené zistiť, čo majú Sebechleby spoločné s Horehroním, musíme ísť. Odchádza sa o niečo ľahšie, ako sa prichádzalo, po prašnej ceste smerom von. Stará hora sa za nami zatvára akoby nikdy ani nebola- bájna Atlantída Hontu. Nie je však ťažké uhádnuť, ako vinobranie pokračuje po našom odchode- kultúrou jedenia, pitia a zábavy, ktorá nikdy neumiera a už vôbec nie po súmraku.
