Polmaratón s úsmevom

Autor: Eva Ježovičová | 18.9.2014 o 17:34 | (upravené 18.9.2014 o 21:10) Karma článku: 6,30 | Prečítané:  719x

Keď bežíte dlhší beh prvýkrát, vlastne vôbec netušíte, do čoho idete. Obzvlášť, ak sa vám v bežné dni dvadsať kilometrov bežať nechce a ani na to nemáte čas. Trénujete si, ako čas a svedomie dovolia a  pretek je skôr zosobnením experimentu, výzvy a zábavy. Beháte, lebo vás to baví a neriešite veľmi,čo vás postretne, keď si na hruď pripnete číslo.

Alternatívnych scenárov je potom niekoľko: buď zistíte, že máte akési vesmírne požehnanie, takže to v pohode, s menšími krízami zvládnete, alebo toto šťastie nemáte a s väčšími krízami to nezvládnete. Napokon však zistíte, že hlavná cena, o ktorú súťažíte, je vlastne celkom prostá. 

S bratom sme sa na bystrický (pol)maratón prihlásili na poslednú chvíľu. Niežeby to na našom bucket liste už nebolo dostatočne dlho, ale ako to býva,  niekoľko vecí sa vždy napokon skomplikuje. V nedeľu siedmeho nás však otec viezol na malom modrom citróne do Banskej Bystrice. Cesta už bola o pol deviatej uzavretá a my sme štandardne meškali. „Pustite nás, ideme na maratón,“ hovoril otec mračiacemu sa policajtovi cez okienko.

O deviatej sme už stáli na štarte spolu s ďalšími 748-imi pretekármi. Pocity sa miešali a krúžili medzi zvedavosťou, vzrušením, nervozitou a eufóriou.

Počasie bolo optimálne a nálada dobrá. Telo trochu stuhnuté, ale patrične nabudené aj napriek minimálnej predpríprave.

Vybehli sme s partiou posledných pretekárov, teda tých, ktorí sa zvyknú pokladať za najpomalších alebo tých, ktorí skrátka prišli neskoro. Chvíľu sme sa s bratom ešte držali pokope, ale bolo jasné, že proti jeho dlhým nohám nemám šancu. Onedlho sa mi stratil v dave. Bolo pod mrakom, no tvár sa takmer okamžite začala zohrievať neviditeľným slnkom.

V úvode trate, ktorá viedla smerom k Európe a na Radvaň, sme bežali s pretekármi tesne pri sebe. Na trati vyznačenej bieločervenými páskami sme sa tlačili všetci – maratónci s polmaratóncami aj štafetistami, muži so ženami, starci s mladými. Predbiehala som sa s malým chlapcom, ktorého som si takmer nevšimla, šedivým pánom, partičkou kamarátov v strednom veku, ktorí si okrem čísla niesli aj svoje dobre pestované pupky, s nabúchaným vyholeným típkom, veselými ženuškami, so slečnou s vyčesanými blonďavými vlasmi v ružových podkolienkach či vojakom v uniforme a kanadách. Všetci sme svorne fučali, bok po boku oddaní tomuto šialenstvu, vášni alebo experimentu. Vtedy som si určila privátny cieľ: dobehnúť do cieľa s úsmevom.

Takmer okamžite sa stalo niečo zázračné. Povzbudzovanie cudzích ľudí, ktorí lemovali trať, kratučké úseky rozhovorov spriaznených bežcov, vtipné poznámky okoloidúcich, a domácich, ktorí si často vytiahli pred bytovky stoličky a celé gauče, aby si z pretekov urobili udalosť, pohľady šoférov áut a vystrčené hlavy z okien bytoviek tvorili neskutočne pestrý pelotón publika, ktorý ma zabával od prvej chvíle až po poslednú. Sledovať, ako sa predo mnou na tenkých nohách vlní staručká maratónkyňa s vlastným fanklubom, ktorý na každom kroku kričí jej meno (volala sa Eva, takže som si odniesla kus tejto slávy) alebo ako vysokánsky vojak v kanadách hrdo odoláva uštipačným či povzbudivým poznámkam publika, ma nabíjalo neskutočnou energiou. Nevadilo mi teplo, čo sa mi rozlievalo po tele spolu s potom, ani občasný nedostatok kyslíka. Dýchala som zhlboka a snažila sa užiť si tento krátky, ale intenzívny výsek života.

Prečo títo ľudia bežia? Nepochybne sú ich dôvody a motivácie odlišné, ale predsa sú spoločne tu, usmievajú sa alebo mračia, načúvajú vzájomnému dychu, predbiehajú ostatných ponorení do seba alebo rozosielajú povzbudivé slová na všetky strany dúfajúc, že porazia vlastnú pohodlnosť a splnia tak predsavzatia, ktoré si pravdepodobne dali. Pre ostatný svet ostanú možno neznámi a nepodstatní, ale oni sami si ďalej ponesú malú trofej v podobe spomienky na vlastné hrdinstvo. To poháňa ľudský život vpred.

Trať (pol)maratónu napokon nebola náročná, hoci posledný strmý kopec tesne pred konečnou a záverečné štveranie sa na námestie z Dolnej ulice dali človeku zabrať. V myšlienkach som sa vrátila k pôvodnému cieľu.

Paradoxné na banskobystrickom maratóne je, že ho napokon vyhrali Keňan, Ukrajinec a Maďar. Aj srdcia týchto športovcov evidentne udreli v srdci Slovenska. :) Drobný Keňan sa po dobehu predral davom fotkychtivých Bystričanov náhodou až ku mne. Pozreli sme sa na seba s pochopením a úctou. Usmiali sme sa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?