V živote človeka často rozhodujú minúty. Aj teraz rozhodujú – tie stratené alebo tie potenciálne zachrániteľné. Mohla som ísť autom, taxíkom, mohla som vypadnúť o chvíľu skôr... Nie, to by ja musel byť niekto iný.
Ja teraz beží. Po ceste zisťuje, čo všetko nemá a ako to vyriešiť. Spolu s telom beží na plné obrátky aj mozog, iba okolie nereaguje očakávaným spôsobom. Okolie všeobecne málokedy reaguje tak, ako chceme. Telefóny sú hluché alebo zvonia také, čo by nemuseli.
Musím sa nemilosrdne rozlúčiť s vecami, čo ostali doma.
Toto je to beh s prekážkami a zastavením. Napríklad v knižnici. Už som vo fáze posledného úseku trate a zažívam prvú výzvu – pani za knižničným pultom pokojne popíja kávičku. Vníma môj drive, ale nijak špeciálne na ňu nevplýva. Má čas – ten medzi knihami plynie inakšie ako na ulici.
Päť, štyri tri... čas beží. Sviňa. Už sa mu podobám, leje sa zo mňa ako z krhly, zmývam nánosy, pod ktorými ostáva iba úprimná človečina. Priznávam sa k svojmu druhu.Preletím cez cestu, konečne som na stanici, kupujem lístok, hurá.
Následne prichádzajú dve správy: jedna dobrá, jedna zlá. Prvá: vlak má výluku. Druhá: A meškanie. (Ktorá je v skutočnosti dobrá?)
Každopádne, som zachránená - sedím a od tejto chvíle ma čaká niekoľko príjemných hodín rozdýchavania. Aspoň to si pomyslím tesne predtým, ako do kupé vstúpi kontrolór, ktorý sa nápadne ponáša na Santa Clausa. Líši sa len jediným – moje priania sú mu ukradnuté. Skontroluje mi lístok, potom s prísnym pohľadom spopod hustého bieleho obočia vraví:
-Toto je prvá trieda. Vy máte lístok do druhej.
Vráti mi lístok. Všetko je povedané. Chyby, chybičky...
