Záhrada ponúkala celú paletu rastlín, z ktorých každá našla svoje miesto v absolútnom chaose. Máloktoré držali spolu, dokonca sa jedinci príslušných druhov zgrupovali len akoby náhodou. V hriadkach pomiešané ihličnany s listnáčmi, buky s dubmi, borovice so smrekmi a medzi tým ešte mnoho neznámeho, ktoré s listami stratilo aj vlastnú tvár. To všetko prerastené marastom buriny a prikryté zašednutým, kompletne prehnitým lístím.
Čím viac som sa ponárala do upratovania, tým viac som začínala chápať funkciu systému, ktorý neexistuje. Ten systém bol nastavený pred pár rokmi a odvtedy ho nikto nekontroloval. Každý si rástol, ako sa mu zachcelo, kde sa mu zachcelo, na úkor ostatných rastlín. Nikto nechodil do záhrady robiť kontroly, plieť a pýtať sa rastlín, či im niečo nechýba. Mnoho dobrých byliniek vďaka tomu vykapalo – zadusili ich silnejší. Mnoho silnejších však vykapalo tiež – zadusili ich buriny. Tam, kde sa vyseje burina, je totiž každý v ohrození. Dokonca aj tí, čo ju priniesli. Burina je dokonalo sebestačný parazit.
V takejto situácii vlastne musel človek znova pochopiť vlastnú záhradu. Rastliny vybrať, pretriediť, vyplieť, zoradiť, zoskupiť a dať ich na miesto. Odumreté kusy nemilosrdne poslať na druhý svet. Zeminu, z ktorej pochádzajú, zrecyklovať. Kriticky zhodnotiť perspektívu síce ešte žijúcich, ale prebytočných jedincov. Podstatné: nezabudnúť podložiť igelit, aby sa rastliny u nás nezakorenili natrvalo.
Za jeden deň sme toho veľa nestihli. Napraviť roky nedbanlivosti nie je také jednoduché. Ešte, že bude viac kôl... Len aby sme to ešte stihli dať do poriadku kým nasneží.
