Cesty na dlhé trate s krátkou prípravou

Autor: Eva Ježovičová | 9.9.2013 o 14:13 | (upravené 9.9.2013 o 14:20) Karma článku: 4,44 | Prečítané:  460x

S bicyklovaním je to niekedy ako s písaním. Sadnem do kresla a idem, bez plánu, kam chcem zájsť a ako dlho chcem ísť, som otvorená všetkému, čo sa mi ponúkne – otvorené mám oči, uši aj ústa. (Preto potom niekedy nechtiac hltám mušky). Vtip je v tom, že cesta bez plánu vás vždy niekam privedie. Kým sa vám to páči, môžete ísť ďalej, a keď sa vám to páčiť prestane, vrátite sa. (V živote to tak vždy neplatí. Bohužiaľ.)

A tak sa stane, že z pôvodnej rannej vychádzky je naraz štyridsať kilometrov. Takto bez prípravy to má najväčší šmrnc, aj keď potom niekedy ľutujete, že ste nemali so sebou peniaze na občerstvovačku v lokálnej krčme alebo foťák na zdokumentovanie. Všetky tie krásne dolinky, kopce a tváre ľudí by boli hodné videozáznamu či aspoň fotoreportáže, ale bez techniky je z toho len záznam. Obrazy však možno maľovať aj slovami.

Zo Zvolena na Sliač a späť v štyridsiatich kilometroch

Cesta cez Bakovú jamu na Sliač je stará ako Brno. Človek si myslí, že ho už nemá čo prekvapiť a potom stretne celú reprezentáciu z piatej základnej školy aj s učiteľkami. Čakali by ste, že budú v tretí deň nového školského roka zarezávať v laviciach, ale omyl! Deti sťa malí hipisáci behajú po lúkach Zvolenskej kotliny a kým nad nimi učiteľky bdejú, preberieme celú minulosť, súčasnosť aj budúcnosť mojej ZDŠ-ky. Takto v tráve s výhľadom na celú kotlinu spomienky neomínajú – pekne plynú spolu so smiechom, no najzaujímavejšie je uvedomiť si, že s tými, ktorí stáli pri vašom odrazovom mostíku, zrazu sedíte na jednej úrovni. Takmer na jednej.

Je pol dvanástej, decká sa musia vrátiť do školy a ja pokračujem v ceste na Sliač. Na september je poriadne horúco a každá húština chráni moju tvár pred útokom pieh.

Trasa Sliačskou dolinou za ostatný rok výrazne zmenila svoj look - kedysi som sa musela predierať lesom a dnes sa brodím vysušeným blatom ako na púšti. Dôvodom týchto zmien je plánovaná diaľnica, proti ktorej teraz Sliačania bojujú. Ani sa im nečudujem, ničiť krásny prírodný areál vedúci k minerálnym prameňom by sa nemalo ani kvôli diaľnici.

Občerstvovačka prichádza až na mieste kúpeľov. Zosadám zo sedla a tekuté železo už obšťastňuje krvinky.

Na sever a ešte ďalej

Trasa medzi Zvolenom a Bystricou má byť v budúcnosti perfektne upravená pre cyklistov. Túto jeseň sa má začať stavať prvý úsek, ale ako dlho celá výstavba potrvá, nevie nikto. Cyklisti si však vystačia s trasou súčasnou. Obídu sa aj bez tisíc eur.

Človek prefrčí okolo letiska a smeruje na Bystricu – na tejto známej trase ako jednohubky koštujem dedinky Veľká lúka, Hronsek, Vlkanová – mená, ktoré najlepšie poznám zaodeté do hlasu kráľovnej všetkých vlakových súprav. Takto naživo sú však omnoho zaujímavejšie – cesta lemovaná poľami je nesmierne hladká a v stredu na obed takmer prázdna – cyklisti však frčia každú chvíľu okolo. Odtiaľto sú to už obrázky, čo stoja za zmienku. V poli stojí dáma s červeným klobúkom, čo venčí psíka. Na Sliači a všetkých sídlach potom vyrástli novostavby ako huby po daždi. (Aká kríza?! myslím si.)

Otváram oči nad vilami, ktoré tu minulú sezónu ešte neboli. Dnes pyšne žiaria do ulice – modrou, zelenou, ružovou a všelijakou inou a túžobne očakávajú chvály zo všetkých strán.

V Hronseku renovujú vodný hrad, apropo zámok na Zámockej. Kaštieľ nerenovujú, ale mohli by. Areál barokového kaštieľa z 18. storočia odpočíva – v tichu takmer počuť praskať fasády kaštieľa a konáre dvestoročnej lipy. Sedím pod starým dubom a chrúmem jablká, čo som nazbierala po ceste. Sledujem tri dámy s igelitkami, ako sa šmochtajú smerom ku kaštieľu – tipujem ich na hradné panie, ale houby. Okolo kaštieľa prejdú najprv bez povšimnutia, zaujíma ich akýsi liek na kĺby, ktorý jedna z nich používa – som sklamaná, chcela som sa pozrieť dnu. Potom sa pristavia, ukazujú paličkami na výsadbu kvetov, moja nádej znova ožíva, ale zbytočne. Prečítajú spomienkovú tabuľu a miznú kdesi za zákrutou.

V záhrade vedľajšieho domu tragicky zavýja aristokratický novofoundland. Snažím sa mu prihovoriť a zistiť, čo ho tak utrápilo, že obracia hrdú hlavu k nebu a posiela tam správy o krivde. Nechce povedať, čo sa mu stalo, celkom je ponorený do svojho hlbokého smútku.

Pani kostoľníčka práve otvára neďaleký artikulárny kostol hosťom, ktorí prišli až z Levíc. Tesne predtým sa posilnili chlebíkmi z domu a už stúpajú k dverám dreveného kostolíka, ktorý vykúka spomedzi stromov. Do ticha sa ozve zvon a zvoní a zvonííí...idem radšej ďalej, hronseckej krásy som sa nabažila dosť. Ešte cvak jeden záber do pamäte a idem smer Vlkanová. Ďalšia zastávka, ktorá nebola v pláne.

Ultimate freedom alebo ako málo stačí ku šťastiu

Vlkanová ma víta v úvode priemyselným parkom. Coca Cola, Heineken a ďalšie priemyselné veľkosklady podnecujú zmysly. Park, ktorý vyrástol akoby z ničoho tu minule tiež ešte nebol – alebo bol? Desiatky áut s bratislavskými ŠPZ-kami akoby prišli z iného sveta. V podstate naozaj prišli. Na čudovanie sa nemám toľko času, takže od kovových kociek zvučných značiek obraciam hlavu k okolitým horám. Je celkom jasno; a celá Zvolenská kotlina pôsobí ako fatamorgána.

Za Vlkanovou mám na výber, ktorou trasou sa vybrať. Hoci bez nulovej orientácie, civím dlho do mapy a dúfam, že si vyberiem nejakú správnu trasu. Môžem ísť po modrej do Bystrice, ale Bystrica je ďaleko, takže idem po žltej na Mičinú a potom sa odpojím smer Sampor, Sliač až na Zvolen. Na mape to vyzerá blízko, takže idem. Stúpanie za Vlkanovou mi príjemne dáva zabrať.

Tam, kde končí dedina, ma hneď zmätie prvá vec – vedľa žltej značky svieti tabuľa Súkromný pozemok. Akože? Nechápem, chvíľu váham, potom idem predsa len ďalej. Kto si tu vôbec dovoľuje prisvojovať turistické trasy? Dlho nič nevidím, idem nekonečnou dolinkou pomedzi lúky lemované horami. Pretláčam sa vzduchom, spievam si alternatívne verzie piesní lovených z pamäti a rozhadzujem rukami do strán v snahe zistiť, či keď urobím správny pohyb, naozaj vzlietnem. Ultimate freedom. Tak by som to nazvala. Ľudia nikde, existenciu civilizácie naznačujú len po ceste rozsypané bobky. Musí tu byť niekde človek, minimálne ovca. Zo zákruty sa spolu so štekotom ovčiaka vynorí akási chajda. To kvôli tejto búdke majú cyklisti zakázaný vstup? Až neskôr sa dozvedám, že chajda má byť salaš - ovce ani pastier však nikde.

Cesta dolinkou je veľmi príjemná, ale pomaly by aj stačilo. Niekde predsa musí už byť ten Sampor, našepkáva mi chybne môj orientačný nezmysel... To si vravím, až kým prídem po rázcestie s modrou značkou, ktorá hlási: Zvolen 21 km. Zasmejem sa. Nemám na výber, musím ísť ďalej a dúfať, že sa mi bude ešte chcieť šľapať do ďalších kopcov.

Hrabová – kde ujo hrabe a mne už hrabe tiež

Všetka námaha samozrejme stojí za to. Na konci nekonečnej trate je konečná. Kdesi odnikiaľ, z akejsi húštiny zrazu vykukne niekoľko domov. Najprv vidím pár cyklistov - prví po dlhej dobe. A potom zvyšok prekvapenia! Miestni! Akýsi dedko hrabe seno a radí cyklistom ako ďalej.

„Kde to sme?“ pýtam sa naivne a šťastne.

„V Hrabovom,“ hovorí cyklista, ktorý sa už zorientoval a smeje sa na paralele s chlapíkom hrabúcim seno. „Kedysi bol v Hrabovej majer patriaci k Hronseku, dnes tu už nikto nebýva. Pár ľudí tu má chaty...“ vysvetľuje fúzatý pán v kockovanej košeli. „Je tu nádherne, nikdy som tu nebola!“ Na viac sa nezmôžem. Usmievam sa od ucha k uchu a teším sa z nových parťákov. V rozhovore strávime celú cestu poľom až k ďalšej rozdvojke. Nechápu, prečo som sa vydala na takú túru sama. „No ja som vlastne pôvodne šla len na Sliač,“ hovorím im s uškŕnom. „A báť som sa nebála, iba keď ma takmer zasypal štrk z dvoch nákladných áut.“

Na križovatke ide jedna cesta na Hronsek a druhá na Sampor a Sliačsku dolinu. Zberáme jablká zo starej jablone, také šťavnaté, akoby do nich pršalo celé dni a snívame o čerstvom jablčníku. Dvojica z Bystrice váha, ktorým smerom ísť a ja som už rozhodnutá – na Sampor. To ešte neviem, ako veľmi budem nadávať a potiť sa o pár minút, keď sa stratím vo váhaní kdesi nad Lukavicou. Opýtať sa na cestu stavbárov sa odvážim až druhýkrát, no môj hlas vtedy prehluší hučanie mašiny. Takže idem ďalej bez informácie, dúfajúc v nájdenie značky. Modrá! Je to tam – síce na malom vysušenom kmeni trčiacom z popraskanej pôdy, ale predsa – modrá je zelenou a ja pokračujem. Už som blízko, v Lukavici to predsa poznám. Preletím okolo krčmy, vyprahnutá ako tá pôda, myslím na vodu, ktorej nieto. Sliač je už blízko a od tejto chvíle naozaj letím – známou trasou klesania a stúpania, známymi dedinkami so známymi zákutiami, známymi zvukmi a vôňami. S akýmsi zatmeným mozgom prichádzam do Zvolena, zhruba o tri hodiny neskôr, ako som pôvodne zamýšľala. Unavená tak, že sa sotva plazím po štyroch a šťastná ako malé dieťa, ktoré našlo prostý návod na získanie spokojnosti. Iba pohyb. Slobodné strácanie a nachádzanie (sa).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?