Nedávno som sa vybrala na jógu. Bol utorok večer, podmienky podobné stovkám prípadov v minulosti, keď som sa pasívny večer rozhodla vymeniť za aktívny. Jediným rozdielom boli stovky kilometrov, ktoré ma delili od môjho tradičného miesta cvičenia. Jóga – to je dýchanie, sústredenie, relax, je to prežívanie, preciťovanie, je to pomalosť aj pružnosť, je to hľadanie hraníc a ich nenásilné posúvanie, je to spoznávanie tela a duše, je to skrátka kopec vecí, ktoré poznáte alebo ste o nich minimálne niekedy počuli. Jóga, tak ako iné aktivity či športy, pozná rôzne druhy a metódy. Je to veľmi stará technika, často krát bola zle chápaná, niekedy dokonca zakazovaná, no v poslednom období ju objavuje čoraz viac a viac ľudí. Okrem Ashtang jógy existuje aj Hatha jóga, Kundalini jóga, popritom klasické techniky čoraz viac valcuje power jóga. V zahraničí poznajú aj jógu smiechu či jógu v hojdacej sieti, skrátka miestami sa zdá, akoby sa jedna jediná technika tisícnásobne rozmnožila. Stará mama jóga by svoje dnešné deti a vnúčatá možno už ani nespoznala, ale je to normálne, ako je normálne prenikanie a miešanie kultúr, myšlienok a vplyvov. Každý má možnosť výberu, rovnako ako môže každý starú mamu jógu a jej deti jednoducho zavrhnúť.
Princípy jógy som už spomenula, z čoho ste možno pochopili, že ten, kto vníma jógu len ako pohyb alebo šport, sa trochu mýli. Podmienkou každej jógy je relaxácia, sprevádza ju meditácia a preciťovanie každého cvičenia čili asány. Jóga by vás nikdy nemala bolieť a nemala by vám byť nepríjemná. Mala by byť o vás, vašom tele, duši a času, ktorý týmto dvom kamarátom venujete.
A teraz sa vrátim k tomu, čo som začala. Včera som sa vybrala na jógu. Tešila som sa ako sa možno tešíte vy, keď idete robiť niečo, čo vás baví. A potom to prišlo - ľadová sprcha v podoba chlapíka, ktorý sa nás, sediac v lotosovom kvete čili v tureckom sede prísnym hlasom pýtal, prečo sme prišli. (prísny hlas len podčiarkovala poľská dikcia) Pozrela som sa na svoju kolegyňu a zahabkala niečo v zmysle, že ma to baví... Pokrútil hlavou, upozornil nás na náročnosť toho, čo malo prísť a začal. Možno si dokážete predstaviť ako asi vyzerajú tréningy gymnastov, atlétov, tanečníkov či akýchkoľvek športovcov, počas ktorých jeden hlas trénera diktuje činnosť a jej postupy, a prísne, v rýchlom tempe dolaďuje detaily a nedokonalosti. Popritom vám chladným gestom ukazuje, ako presne má čo vyzerať a kde robíte chybu. Ak si to stále nedokážete predstaviť, pomyslite na arénu plnú levov, ktoré behajú v kruhu okolo cvičiteľa, ktorý pre potrebu občasne šľahne bičom. Preháňam, ale na ilustráciu to stačí.
Ani som sa nenazdala a už som stála natiahnutá v šialene nepohodlnej pozícii s nejakou vecou pod krížami opretá o zrkadlo. „Barki na środku, nogi prosto, Eva,“ hovoril ten muž a vo mne čoraz viac narastala akási tajomná agresia. Cvičenci sa jeden za druhým skláňali pod prívalom jeho inštrukcií, občasne padali, skrátka robili všetko možné, len neoddychovali, nepreciťovali, nedýchali, nerelaxovali a necvičili jógu. Ten muž chodil stále dookola, donekonečna nás naprával a inštruoval, čo ďalej a ja som sa začínala cítiť ako na nácviku spartakiády (ktorú som nikdy nezažila, priznávam). Potom sa to všetko skončilo, odložila som potreby, ktoré boli alebo neboli súčasťou cvičenia a odišla bez slov, pretože som sa na žiadne nezmohla. Skúsenosť, poviete si. Dôsledok slabej informovanosti či nepripravenosti, poviete si vy ďalší. Trauma, poviem si ja. Ale prekonaná.