„Ako sa máte?“ opýtala som sa a trochu hlúpo sa pousmiala. Hneď som si spomenula, ako ma raz mama vyhrešila, keď som sa známych na cintoríne s úsmevom pýtala, ako sa majú. Dotklo sa ma to vtedy. Veď čo iné môže človek venovať človeku, ktorého blízky len nedávno odišiel na druhý svet? Pomôže mu azda plač a ľútosť?
Rozhodla som sa úsmev si zachovať aj pri susedovi. Každé jeho slovo bolo mínou, ktorú stačilo špičkou trochu poštekliť a vybuchla by do plaču. Susedovi v lete zomrela manželka, ktorá pri ňom stála celý život. Lepšiu ženu by ste ťažko našli, aj pre nás bola viac starou mamou ako len cudzou tetou spoza plota. Susedský vzťah, aký sa v dnešnom svete uzavretých domácností obohnaných vysokým múrom nesmierne cení. Keď mala teta pohreb, bola som akurát preč. Musela som sa s ňou rozlúčiť na diaľku. Ten smútok duší, ktoré tu zanechala, si však na mňa počkal.
Ešte chvíľu sme so susedom konverzovali, teda zväčša som rozprávala ja, ako inak, samé hlúposti. Potom sa pobral do domu a ja som sa rozplakala. Bábkoherec nado mnou spustil nitku, ktorá držala kútiky mojich úst a bolo po hrdinstve.
Asi vám tento príbeh príde všedný, ničím nie originálny. Máte pravdu. Napokon, veď smrť je len všedná a bežná súčasť našich životov. Napriek tomu sa počas celého nášho pobytu na zemi učíme, ako sa s ňou vysporiadať, ako na ňu správne zareagovať či aký postoj zaujať a nikdy sa to nenaučíme úplne.
To dopoludnie som upiekla koláč a susedovi ho zaniesla. Nič lepšie mi nenapadlo.
