Je sobota poobede a dvere do domu sú otvorené.
-Mamí, tento kožuch môžem vyhodiť?
- Ten hádam nie, veď mi ho kúpila mama za štyri tisícky!
Obraciam kabát v rukách. Je ťažký a páchne plesňou najvyššej akosti.
-Budeš ho ešte nosiť? Pozerám na ňu neveriacky.
-Čo ty vieš? Je to možné.
-Veď váži desať kilo a zaberá polku skrine.
O chvíľu na to sa už do debaty zapája otec. Podľa neho bude kabát potrebný pre našu najbližšiu cestu na Sibír. (Asi tak o tridsať rokov.) Aj keď...človek nikdy nevie, či dovtedy náhodou nepríde ďalšia Doba ľadová.
Kabát teda zatiaľ prehodím cez kreslo a ešte niekoľko hodín uvažujem, čo s ním. Podobná situácia nastáva v prípade starých kožušín, topánok a čiapok. Otec si nasadí na hlavu poctivú baranicu, ktorej názov skutočne vypovedá o jej pôvode. Teraz vyzerá trochu ako ruský oligarcha a trochu ako Gorbačov, rečniaci na tribúne. Rozviaže šnúrku na vrchole čapice a o chvíľu sa mu celá tvár stratí v baraňom kožúšku. Je rozhodnutý nevzdať sa tohto luxusného doplnku, hoci od arómy, ktorá sa z neho šíri, začína kašľať. Takto uprostred záhrady bojujeme a len akýmsi zázrakom napokon víťazí môj argument (argumenty proti koženkovej veste dostačujúce nie sú), že skutočná využiteľnosť tohto artikla odišla so socializmom. Hoci jej najbližšia cesta vedie ku kontajneru, otec baranicu v poslednej chvíli zachráni pre účely charity.
Každopádne, bilancia na konci dňa je pomerne priaznivá, aj keď o osude ťažkých kožených búnd, momentálne visiacich na jabloni, sa ešte nerozhodlo. Veľké upratovanie je poriadna fuška, najmä ak okrem vlastnej lenivosti musíte bojovať ešte aj so sentimentom celej rodiny.